Kompletná fotogaléria z výletu

Deň 9 - Ničnerobenie a návrat "domov"

Na posledný deň nášho výletu bolo naplánované sladké ničnerobenie. Ráno sme plánovali spať relatívne dlho, teda aspoň do deviatej, avšak to šialené lozenie v dažďovom pralese nás tak zakillerovalo, rozumej vyčerpalo, že sme v deň 8 upadli po večeri a sprche do bezvedomia skôr ako sme čakali a tak sme už ráno o siedmej boli hore.
Izbu sme teda vypratali okolo deviatej, odložili si batožinu, bookli si poobedný autobus na letisko a mohli sme vyraziť rezortným autobusom do mesta, nakoľko chodenia sme mali už celkom dosť.
V centre sa nič zaujímavé nestalo, chvíľu sme sa poflakovali, stretli sme nášho šoféra, ktorý nás viezol do Cape Trib aj späť, tak sme sa pozdravili a prehodili pár slov, poslali pohľadnice, ktoré sme plánovali poslať asi 3 dni dozadu a prešli sa okolo pláže.
Pláž v Cairns je skôr bažina ako pláž, čo je hlavný dôvod, prečo sa ľudia hrnú na neobývané ostrovčeky. Na druhej strane, pred plážou je veľmi pekne urobený bazén aj s rybičkami na paličke, ktorý však do obeda jedenkrát do týždňa čistia, takže môžete vidieť, že napriek horúcemu dňu je prázdny. Poobede sa tam samozrejme nahrnulo celkom dosť zvieratiek :-).
Plavky sme bohužiaľ nechali v batožine a tak sme sa šli naobedovať. Vyskúšal som laksa soup u iných Číňankov. Podľa očakávaní bola iná, trochu pikatnejšia, s inými rezancami, ale ťažko povedať, či bola lepšia ako tá zo Sydney, obe boli výborné :-)
Po obede sme sa motali po nejakých obchodoch, nakoľko sa pomaly blížil môj odchod, tak som chcel pripraviť zoznam suvenírov, aby som potom nemusel dlho dumať pri výbere. Na pláži pod palmami sme sa rozhodli, že si poobede zdriemneme, tak sme sa povalili a odpočívali v tieni.

Zradný tieň
Tieň to síce bol, ale slnko nás napriek tomu opieklo, čo mi Kaori oznámila po príchode do rezortu. Vraj som červený ako moje oranžovo-červené tričko a že mám biele pásiky od očí k ušiam (od okuliarov). Keď som si to všimol, tak som začal pociťovať, že som sa naozaj opiekol ako prasa na grile, teda priveľmi. Nakoľko sme už boli v čakacom móde na autobus na letisko, tak som rýchlo odkódoval kufor, vytiahol aloe vera 99%ný krém a natrel sa.
Toto bola moja záchrana, pretože večer som už nič necítil a ani som nakoniec nebol spálený. Počas čakania na letiskobus sme si bookli miesta v lietadle online, aby sme sa s tým nezdržiavali na letisku. Batožinu sme odhodili v poriadku, žiadne drogy ani samurajské meče nám nenašli a tak sme sa pokojne naložili do lietadla.
Za zmienku stojí ešte neskutočne dlhá chodba od gateu ku lietadlu, ktorú tam vystavali z dôvodu rekonštrukcie. Naozaj, že sme išli asi 3-5 minút, pokiaľ sme sa dostali k lietadlu.

Poučení neochotou tety v Ayers Rock, ktorá nám nechcela dať miesto pri okienku a v uličke a medzi nami prázdnotu, sme si to takto bookli online a našťastie už nikoho medzi nás neposlali, tak sme celú cestu domov mali veľa veľa miesta a bolo nám hej.
Do Sydney sme dorazili niečo po ôsmej, zviezli sa schodmi o 2 poschodia nižšie a naskočili na vlak smer CBD.
Kaori prestupovala ešte na jeden, ja som vystúpil asi 5 minút od domu. Po príchode ma privítala Ina aj Jin, obe boli trošku prekvapené, ale povedal by som, že milo.
Poslal som im aj veľkú pohľadnicu, tým veľkú, myslím naozaj veľkú, asi väčšia ako A4, ktorá však ešte neprišla. Prišla 2 dni po mojom príchode a vyslúžil som si veľký obdiv, že som na ne nezabudol :-)

pláž, či bažina?

čo to teta videla? :-)

prasátko (pri)pečené na slnku :-)

Deň 8 - Ako mi išlo o život, vol. 2

Po nie celkom vydarenom kajaku a trochu otravnom nočnom pochode sa Kaori veľmi veľmi tešila na pochod dažďovým pralesom, ktorý bol v ponuke. Boli tam pekné obrázky vodopádu, požiadavka na zatvorenú obuv a nápis CHALLENGING. Hm, tak si hovorím, zvládol som Kata Tjuta, horšie to byť snáď nemôže. Tak sme sa prihlásili :-).

Ešte pred odchodom sme sa ráno museli odhlásiť z izby, odložiť batožinu od miestnosti s batožinou a mohli sme vyraziť. Nakoľko som čakal jemné lezenie, tak som si obul jesenné topánky s tvrdšou podrážkou, pretože tie bežecké tenisky mi neprišli ako to pravé orechové na lezenie. Asi sa budete čudovať pri prezeraní fotiek, prečo lozím po skalách v džínsoch. Odpoveď je jednoduchá. V ponuke toho, čo som mal zabalené mi to prišlo ako najlepšia voľba. Teda tie džínsy sú strečové a teda veľmi elastické, takže sa v tom konečnom dôsledku liezlo super. V šortkách som sa bál, že si oderiem nohy.
Okolo ôsmej nás vyzdvihol well-built aboridžinsky vyzerajúci sprievodca, hovorme mu Mick. Naložil nás a ešte štyri ďalšie tety z vedľajšieho rezortu do auta a mohli sme vyraziť na prechádzku dažďovým pralesom.
Mick zaparkoval pod horou posiatou pralesom, tu už som začínal šípiť, že bude zle :-). Cestou pralesom nám vysvetľoval zaujímavosti z dažďového pralesa, ukázal listy stromu, ktoré môžeme používať namiesto mydla. Toto ma brutálne očarilo. Proste chytil vetvičku, stiahol z nej listy, namočil ich vo vode a v rukách ich začal žmoliť. Tie listy začali peniť a pekne voňať a voilá, ekologické mydlo je na svete :-)
Okrem toho ma zaujal ešte jeden špeciálny ker, ktorého listy sú tak silno toxické, že pokiaľ človeka popŕhlia, tak dotyčný pociťuje bolesť 3-5 mesiacov a ževraj bolesť je to veľmi veľmi nepríjemná, pretože sa dostaví vždy, keď sa človek spotí, sprchuje alebo zmokne, proste voda funguje ako katalyzátor a dotyčný teda trpí viac a viac. Čo je na tom najhoršie, ani v nemocnici vám s tým nepomôžu.
Zmyslom tej silnej toxicity tých listov je ochrana plodov, ktoré nám Mick predsalen opatrne pozbieral a nechal nás ochutnať. Z väčšej časti to bola voda, takže to nemalo žiadnu výraznejšiu chuť, ale bolo to zaujímavé poznanie.

Ide do tuhého
Postupne sa z príjemného lesného chodníku dostávame ku skalám a tu začína ten ozajstný challenging mód. Tu končí každá sranda, nakoľko vlhkosť v dažďovom pralese sa pohybuje okolo 88-92%, tak skaly sú väčšinou vlhké, šmykľavé a pohyblivé. K tomu všetkému ešte aj to lezenie začína byť náročnejšie a náročnejšie, čoho dôsledkom sú rozmazané fotky, nakoľko sa mi dosť klepali ruky :-).
Adrenalínom opantaný, s tepom 200/120 a s jediným cieľom, prežiť, sa postupne dostávam ďalej a ďalej, až pokiaľ nepríde niečo, kde si poviem, HOLY CRAP. Proste šialene strmý kopec, plný veľkých skál, na ktorého vrchole tečie vodopád. Dosť ťažko sa to opisuje, ale bohužiaľ v tejto fáze som sa už sústredil iba na prežitie a foťák som vôbec nevyberal.
Kritická situácia nastáva asi 50 metrov pod cieľom našej cesty, kde je potrebné obkročiť skalu. Problémom je, že tá skala bola väčšia ako ja, celkom hladká, teda žiadne záchytné body a musel som obkračovať ľavou nohou a následne skočiť pravou do štrbiny za skalou. To som si musel na pomoc zavolať Micka, ktorý prišiel, ja som sa pozrel pod seba, kde by ma čakal len voľný pád na skaly z asi 3 metrovej výšky, pozrem na Micky, ktorý hovorí, it´s ok, it´s ok, podáva mi ruku, chytím sa ho, Mick hovorí gotcha a ja teda preskakujem.
Uff uff uff.
Nebolo mi všetko jedno. Kopletne mokrý vyliezam na vrchol našej cesty, Mick začína variť čaj a bláznivé tety vylezú ešte aj pod vodopád. Nakoľko som fyzicky aj psychicky hodne uťahaný, tak sedím pod ním fotím.

Ešte nekončíme
Koniec je ešte ďaleko, pretože vyliezť hore je vec jedna, ale dostať sa späť dole vec druhá. Pri pohľade ako bol tento...

...mi opäť nebolo všetko jedno.
Cesta späť však bola príjemnejšia o to, že som používal svoj zadok ako pristávaciu plochu, proste v niektorých náročnejších pasážach som si pri zliezaní uľahčil lezenie spôsobom sadni-zoskoč-sadni-zoskoč :-).
Cestou späť sme išli inou cestou, na ktorej sme videli aj jedného draka. Stredne veľký, odpočívajúci na strome, výborne zamaskovaný bol.
Ako bonus sa mi podarilo chytiť sa liany, ktorá nebola o nič upevnená, len tak si visela a tá následne padla na tetu za mnou :-). Nebolo to nič vážne, tete som sa ospravedlnil a mohli sme pokračovať.
Keď sme vyliezli z toho strašidelného lesa, tak som si naozaj vydýchol. Prežil som to a neľutujem, super zážitok, na ktorý asi dlho nezabudnem. Napriek tomu, keby som vedel, že to bude až takto náročné, tak to asi neabsolvujem, predsa len, nerád riskujem zbytočne život, čo je jeden z dôvodov, pre ktorý ma ani neláka skúšať bungee jumping.
Po návrate do rezortu sme niečo zjedli a o jednej nás už čakal autobus späť do Cairns. Cestou sme sa stavili ešte aj v Port Douglas, kde sme však mali iba hodinovú vychádzku, ktorú sme použili na nákup potravín a odpočinok.

V deň číslo 9 sa nič vážne nedialo, napriek tomu venujem jeden celý blog, v ktorom spravím aj resumé z celého tohto tripu, cya soon.

takto vyzeral ten dažďový prales

červená bodka označuje cieľ našej cesty

Mick vysvetľuje ako sa rozkladajú stromy v pralese

toto sú tie toxické listy, ktoré spôsobujú dlhotrvajúcu bolesť

toto sú plody toho kríka

všimnite si ako sa tie kamene lesknú, vlhkosť tam bola naozaj šialená

vrchol dosiahnutý, Mick varí čaj

bolo to síce iba pár metrov vyššie, ale nenašiel som dostatok síl to vyliezť

toto je cesta hore a neskôr aj dole
držali sme sa na pravej strane (z pohľadu fotky), kde je možné vidieť aj lano v tej najnáročnejšej pasáži

trošku mokrý :-)

Deň 7 - Nie je kajak ako kajak

Ráno budíček okolo siedmej, učlovečenie sa, docválanie na recepciu v očakávaní, že nás príde vyzdvihnúť kajak inštruktor, nakoľko sme večer bookli kajak tour po oceáne.

Nemilé to prekvapenie, že sme sa zobudili tak skoro zbytočne, nakoľko oceán bol príliš divoký na kajak a tak to bolo presunuté na poobedie. Nuž, to je daň za to, že sa výlet konal na jar.

Dopoludnia sme sa teda rozhodli, že prebrodíme obrovskú rieku (viď. obrázok :-) a vydáme sa na druhú stranu Cape Trib na pláž.

Všetko prebiehalo v poriadku, akurát keď sme dorazili na pláž, tak začalo pršať, grrr. Schovali sme sa teda do (pra)lesa. Po chvíľke skrývania sa, sme zistili, že je čas obede, teda už skoro popoludnie a tak sme sa vrátili do tábora. Poobedné zdriemnutie a mohli sme vyraziť na kajak.

Prečo nie je kajak ako kajak?

Vyzdvihol nás taký vysoký, skinny inštruktor. Nakoľko telátka, ktoré chceli ísť kajakovať ráno sa už odhlásili, tak sme ostali len dvaja, čo vyzeralo ako private lesson :-).

Naložili sme sa teda do auta a vyrazili na pláž. Inštruktor zaparkoval v lese, vyložili sme veci, schoval kľúče od auta pod kus dreva, vytiahli sme pádla, vesty a išli k vode.

Kajaky mal zaparkované v lese, tak sme si vytiahli jeden dvojkajak a jeden single pre inštruktora. Vysvetlil nám ako kajakovať, ako sa otáčať, čo robiť ak sa prevrátime, ako sa dostať späť k pádlu ak ho stratíme etc etc.

Všetko teda pripravené, kajaky dotiahnuté na vodu. Kaori si sadla dopredu. Moje miesto malo byť vzadu. Pritiahnem si teda kajak, sadnem, nos kajaku máme vo vzduchu, nakoľko Kaori váži asi 1/3 mňa, tak to skôr vyzerá ako motorový čln, ktorý však nemá stabilitu a tak sa hneď pri brehu prvýkrát prevraciame :-).

Hovoríme si, nevadí, možno len náhoda. Tož, fyzika nepustí a ani druhý pokus s rozložením váhy 1/4 vpredu a 3/4 vzadu na kajaku nefunguje a tak sme sa okúpali po druhýkrát. Tu už začínam tušiť, že Houston, máme problém :-). Inštruktor mi teda ponúka jeho single kajak, že on to s Kaori odtiahne. Sadám do singlu a šup, zase vo vode. Sa na tom celkom bavím, inštruktor však vyzerá zúfalo, lebo pochopil, že oceánsky kajak nie je dimenzovaný na hovado ako som ja a tak nám ponúka, že nám refundne peniaze a vráti nás do tábora. Nakoľko však Kaori je s kajakom kompatibilná, tak ho posielam s ňou na divú vodu a ja sa vraciam mokrý k autu, v ktorom mám vak, osprchujem sa pod holým nebom v strede lesa a pomaly sa vraciam na pláž. Nestihnem prejsť ani na koniec pláže a už vidím čiernu bodku na mori. Áno, už sú na ceste späť :-).

Kaori sa to celkom páčilo, mne to nejako veľmi neprekážalo a chlapík to zobral v pohode, ešte sme sa smiali, že aspoň zistil nosnosť kajaku :-).

Hodil nás teda späť do rezortu, povedal tete recepčnej nech mi pošle dináre späť na kartu a my sme si bookli nočný pochod dažďovým pralesom.

som sa nudil, tak som nasekal pár kokosov :-)
(joking)

Nočný pochod dažďovým pralesom

Po návrate na izbu sme si dali sprchu a ani som sa poriadne neusušil a už nás čakal autobus so strýčkom Nevom, takú mal visačku a tak sme ho volali :-).

Naložili sme ešte jeden japonský párik, jeden párik anglický a jednu rodinku. Zaparkovali sme v lese, dostali baterky a mohli sa vydať cestou necestou nočným dažďovým pralesom. Nočná prechádzka je zaujímavá tým, že zvieratká v pralese začnú vyliezať až po zotmení.

Chodník bol síce vyšliapaný, ale aj tak si bolo treba dávať pozor. Očakával som, že uvidíme nejakých hadov, cassowarry alebo aspoň nejakých drakov.

Bol som celkom sklamaný, pretože za celú prechádzku (cca. 2.5 hodiny) sme videli dokopy tri žaby, jedného lúčneho koníka, jedného menšieho jaštera, svietiace huby a jedného stredne veľkého pavúka. Všetko by bolo fajn, keby tam hlavne anglický párik nehýkal nad všetkým a keby tam týpek neblýskal s externým bleskom ako o život. Híííííí, spider, hííííííí, cockroach, híííííííí grasshopper. Týpek vždy na to vytiahol foťák s externým bleskom, priblížil sa k tomu nevinnému zvieratku a začalo sa blýskať ako v našej hymne. Som uvažoval, že ho pretiahnem tou baterkou po hlave, nech si uvedomí, že sme v lese a nie v zoo, ale nakoniec som sa radšej zdržiaval na druhom konci skupiny, aby som sa zbytočne nevytáčal :-).

Bol som dosť mrzutý a nasrdený, pretože mi tí ľudia liezli na nervy, proste ľudia z mesta v lese neuvedomujúc si, že to nie je zoo, omg.

Nakoniec sme sa v zdraví z toho lesa vymotali a išli sme sa pokúsiť nasrať krokodílov, však prečo nie :-). Teda išli sme k takej rieke a všetci svietili ako diví do vody, ževraj je možné vidieť krokodílie oči. Veľmi sa mi to nepáčilo a našťastie sme žiadnych krokodílov ani nestretli, z čoho bolo všetci sklamaní, ale ja som bol celkom rád. Som si predstavil aké príjemné by asi bolo svietiť človeku do očí, keď spí a aká by bola asi jeho reakcia. Chápem, že krokodíl nie je človek, ale proste načo ho dráždiť a otravovať v jeho prirodzenom prostredí, len pre to, aby sme videli 2 červené bodky a urobili hííííííííííííííííííííí.

Nakoniec sme aj toto brodenie sa bažinou pri hľadaní krokodílích očí prežili a v zdraví sme boli doručení späť do rezortu.

Zaspal som spánkom spravodlivých.

Zajtra si povieme, ako som skoro zomrel po druhýkrát...

Návrat :-(

Dňa 20. augusta 2009 v poobedných hodinách som prišiel domov.
Fyzicky zdravý, psychicky zlomený.

Vysvetlenie snáď nájdete v rozlúčkovom blogu, pred ktorého uverejnením ešte ukončím sériu blogov z výletu, kde nás čakajú ešte 2, či 3 blogy.

Sydney Tower

Dnes si dáme prestávku od výletu, z ktorého vás čakajú ešte štyri blogy, pretože dnes sa pozrieme do Sydney Tower.

Nakoľko sa čas neúprosne kráti a ja som za celú dobu pobytu nenavštívil túto povinnú jazdu, tak som to dnes napravil.

Sydney Tower (tiež známa ako AMP Tower, AMP Centrepoint Tower, Centrepoint Tower alebo proste Centrepoint) je najvyššia voľne stojaca stavba v Sydney a tiež druhá najvyššia vyhliadková veža na južnej pologuli (prvá je aucklandská Sky Tower, napriek tomu, že vyhliadková plošina Sydney Tower je o 50 metrov vyššie ako vyhliadková plošina Sky Tower v Aucklande).

Veža stojí 305 metrov nad úrovňou mesta a je jednou z najnavštevovanejších turistických atrakcií v meste.

To bola teória a teraz prax
S Kiro-san (Kaori) sme sa dohodli, že sa vyberieme do Sydney Tower a zoberieme si k tomu aj Skywalk, čo je prechádzka po streche.
Plán dobrý, počasie super, tak už zostávalo zistiť, či som v Uluru resp. Mossman Gorge prekonal strach z výšok.
Ráno som sa zobudil okolo jedenástej, nakoľko som do štvrtej rána pozeral Gossip Girl :-). O pol druhej sme už mali kúpené lístky a pol hodinku sa prechádzali po vyhliadke, čakajúc na začiatok Skywalku, ktorý bol ohlásený na 14:00.
Pred Skywalkom sme museli podpísať prehlásenie, že si uvedomujeme isté riziká a budeme sa správať zodpovedne a blá blá blá.
O druhej si nás vyzdvihli dvaja sprievodcovia, vyložili sme si všetky veci do skriniek, boli nám rozdané ochranné obleky a istenie. Ešte pred navliekaním sa do oblekov bol každý testovaný na alkohol. Pokiaľ by niekto mal hladinu alkoholu vyššiu ako 0.05 promile, tak mu jednoducho nebude umožnené Skywalk absolvovať.

Našťastie sme boli všetci triezvi a tak sme mohli vyraziť. Bežní smrteľníci dostali istenie, ktoré vyzeralo ako jednoduchý opasok, ja som dostal istenie, ktoré vyzeralo, že idem skákať bungee jumping :-).
To mocné istenie mi dávalo pocit istoty a tak som sa nebál a užíval si vyhliadku. Všetko z tej výšky vyzerá maličké, vzdialenosti sa tvárili, že by človek kameňom na to letisko dohodil a keď zlezie dole, tak to je na 15 min vlakom :-)

Na vyhliadkovej plošine s presklenným povrchom, sme sa pofotili, teda teta sprievodkyňa nás fotila, pretože sme mali zakázané si čokoľvek priniesť na strechu, okrem okuliarov, na ktoré sme dostali istiacu šnúrku.

Vyhliadka trvala niečo cez pol hodinku, čo bolo tak akurát. Celkom som si to užil. Strachu z výšok som teda zbavený, už len ten strach zo schodov zostáva :-))

panoráma