Skákajúci obed zahliadnutý

Dnešné ráno bolo ako cez kopirák to včerajšie. Zase sa čakalo na Erdala. Podarilo sa mu ráno nájsť jeho turecko-anglický, anglicko-turecký slovník a tak som mu dokázal povedať, že zajtra musí vstať skôr, už ho nečakám. Na druhej strane som si aspoň na vlastnej koži vyskúšal aké nepríjemné je to, keď na mňa niekto musí čakať a tak sa pokúsim do budúcna polepšiť :-).
Jazda nadzemkou je naozaj balla, dnes sme si dokonca aj sadli a bolo to super, proste super rýchle, super pohodlné.
Meškal som do triedy nejakých 15 minút, ale že je prvý deň, tak mi to celkom prešlo. Ivon (naša učiteľka) je celkom príjemná, neviem odkiaľ presne je (pretože je taká, dosť čokoládová), ale je milá a celkom jej to učenie ide.

Ešte predtým ako sa dostanem k triede, tak to prekvapenie zo včerajšieho blogu bohužiaľ padlo. Chcel som vyskúšať tandemový zoskok padákom, ale nechcel som to písať tu, nech ma nezahrnú výhražné správy, hovory a podobné nátlakové akcie z domova :-).
Bohužiaľ mi dnes Mark, chalan, ktorý sa stará o aktivity študentov vo voľnom čase, zisťoval, či je možné skákať aj s mojou váhou, nakoľko na prospekte bolo, že up to 95kg. Bohužiaľ nie je :-(

Je mi to ľúto, celkom som sa na to tešil :-(, ale zase žily mi to netrhá. Aspoň sa mi dnes podarilo rozchodiť ten mobilný internet. Ide to celkom v pohode, čiže som plne vybavení do bojov v mojej domovskej herni :-)

Prvýkrát v triede
Teraz prichádza asi najpodstatnejšia časť dnešného dňa. Do triedy prichádzam ako som už spomenul asi o 15 minút po začiatku. Sadám si na prvé voľné miesto, ktoré nachádzam a pozerám na spolužiakov.

Je nás tam zatiaľ 10 s celkom príjemným zložením, 3 sympatické Španielky, 1 borec zo Saudskej Arábie, 1 kluk z Čech :-), dvaja frantíci (m+f), 1 Nemka a Gabriel zo Žitného ostrova, ktorý hovorí, že je Maďar, ale žije na Slovensku :-)
Po prestávke sa k nám ešte pripojil jeden Japonec a jeden Kórejčan. Vekový priemer triedy sa pohybuje medzi 20-30, žiadne výraznejšie výkyvy, čiže sme taká celkom kompatibilná grupa :-).
Sedíme za stoly, ktoré sú v tvare U.
Hneď ako som sa posadil, tak sa nedalo si nevšimnúť, že oproti sediaca babena zo Španielska, konkrétne z Barcelony, ktorá hovorila, že je skôr Katalánka ako Španielka nosí biele spodné prádlo pod krátke čierne šaty, to sa človeku potom dosť ťažko sústredí na angličtinu :-D
Inak ľudia sú celkom v pohode, Honzovi a Gabrielovi sa na príkaz z domova stránim ako keby mali mor, pretože sa vraj nemám stýkať s ľuďmi od nás, aby som nehovoril po slovensky :-) Srandujem ofc.

Dnes sme sa učili správne čítať sumy. Človek by bol povedal, že to je easy, ale ono ho to dosť prekvapí, koľko záludností sa skrýva pri používaní súm :-).

Škola mi dnes končila na poludnie, tak som po škole skočil ku Justinovi (ten Korejčan) čo pracuje a varí v tej školskej kaviarni na štvrtom a dal si niečo malé pod zub :-).
Dnes navaril červené mäsové guličky, v omáčke z čerstvých rajčín (je to tu zjavne obľúbené) a ryžu ako prílohu. Fotenie tohto jedla som dnes vynechal, nakoľko som bol na obede v čase špičky a kaviareň bola plná, takže som len tak tak sedel :-).

Poobede som ešte skočil na diskusný krúžok, ktorý funguje na princípe, že ľudia sa v study centre zapíšu, napíšu témy, o ktorých sa chcú baviť a následne si ich v dohodnutý čas vyzdvihne učiteľ, ktorých vedie tú diskusiu. Všetko sa to koná v kaviarni na terase. Bolo nás 6, kecali sme asi 45 min a bolo to celkom príjemné. Témy boli také banálnejšie ako najobľúbenejší film, najobľúbenejšia kniha, ale tak zatiaľ to stačí, nakoľko moja english ešte nie je ready na nejaké siahodlhé debaty o nesmrteľnosti chrústa :-).

Krúžok skončil okolo pol jednej a ja som sa pobral na recepciu sa opýtať, či už mám pripravený študentský poukaz, tak ma tety presmerovali do World Square, kde som si bol dať urobiť fotky pasového formátu.
Našiel som tam taký obchodík, kde okrem fotenia predávali aj pohľadnice a suveníry, tak som si povedal, že by nebolo od veci, počas toho 30 minútového čakania poslať pohľadnice rodinným príslušníkom, ktorí nemajú internet aka babka a dedko.

Pohľadnice som mal, ale nemal som ich kde vyplniť, tak som sa motal po World Square a dostal sa do zóny, kde boli samé reštiky a občerstvenia. Nakoľko ochutnávam všetko čo sa dá, tak som sa dnes rozhodol, že testnem sushi. Našiel som si teda sushi bar a sadol si. Mali tam hodne hodne široký výber, ale keďže som prišiel testovať, tak som si dal takýto mix:

z každého rožku trošku a toto celé iba za 10dolárov, no nekúp to :-)

Bolo to moc moc dobré, hlavne to tuniakové sushi mi chutili. Dostal som k tomu aj paličky, s ktorými som chvíľu bojoval, ale potom to celkom šlo :-).
Boli k tomu aj sójová a wasabi omáčka, obe som použil hlanve na tie menšie kúsky. Plánujem tam ísť pozrieť aj zajtra. Inak v meste je ako som už spomínal neskutočné množstvo reštaurácii, občerstvení a rôznych možných a nemožných stravovacích zariadení.
Toto posedenie vo WS bolo ozaj príjemné, nakoľko v tej pasáži tak príjemne pofukovalo, tak mi nebolo ani teplo, ani zima, proste balla.

Cestou pre fotky som sa stavil na pošte, ktorá funguje skôr systémom samoobsluhy. Tety za prepážkou prijímajú iba balíky. Listy, EMSky a pohľadnice sú riešené tak, že si človek kúpi obálku/známku, za ktorú zaplatí a následne si to musí hodiť do schránky, ktorá je pred poštou.
Celkom inteligentné riešenie, pretože rad s ôsmimi ľuďmi bol vybavený za 3 minúty. Kúpil som teda známky, vyzdvihol fotky a pred schránkou ich začal lepiť na pohľadnice.
Pohľadnice som nahádzal do schránky a spokojne si šiel o poschodie nižšie zaobstarať moje austrálske číslo do Vodafone, aby som mohol telefonovať ľuďom tu.
Pri odchode kontrolujem, či mám všetko, peňaženka, pas, telefón, foťák, fotky. Fotky? WTF? Kde sú fotky? Ups, truhlík ich hodil do schránky s pohľadnicami :-))))
Nuž, tak mi nezostávalo nič iné ako prísť do fotoštúdia a poprosiť o výrobu nových. Našťastie tam mali uloženú moju fotku a teta mi povedala, že keďže ma už fotila a nemusí ma fotiť a upravovať, tak mi dá zľavu 40%, čo je super, ale aj tak som bol za somárika :-).
Tieto druhé mi vyrobila za 2 minúty, nakoľko už to mala v compe a ja som zatiaľ hodil ešte jednu pohľadnicu, tentokrát bez bonusu do schránky.

Pred odchodom zo školy som sa zapísal na školskú exkurziu do WildlifeWorld. Čo má byť akože všetká háveď z Austrálie koncentrovaná na jednom mieste.
Zraz bol pred školou, bolo nás asi 20-25 a išlo sa pešibusom. Uff, to človek netušil, že ono je to celkom ďaleko. Nevadí, cesta tam trvala cca. 30-40 minút po svojich. Boli tam rôzne potvory ako hady, pavúky, draky, ale mňa aj tak najviac zaujímali koaly a klokany, ktorých samozrejme dali až na koniec, aby návštevníci nezdupkali hneď po ich zhliadnutí :-).
Na každom kroku v tomto svete ponúkali fotomontážne služby, teda, že vás odfotia a následne graficky integrujú buď klokanovi do vaku alebo hneď vedľa koaly. IMO strašná stupidita a gýč, ale niektorí, poväčšinou japonskí turisti to celkom hojne využívali :-).

Pokiaľ som sa dostal ku koalám a klokanom, tak to bolo dobrých 40 minút, našťastie je tu všade klimatizácia, z ktorej som zatiaľ prekvapivo neochorel, takže sa to dalo vydržať.

Konečne prichádzajú šampioni
Teda zvieratká, na ktoré som sa najviac tešil. Koaly sú také tie chutné, huňaté, zdrogované medvedíky :-). Neustále požierajú eukalyptové listy, ktoré obsahujú toxické látky a to spôsobuje ich spomalenosť a to, že občas prespia aj 23 hodín zo dňa. Blázni, keby prestali žrať tie listy, možno by to boli veselé a hravé medvedíky :-)))

tu sa náš, inak milo vyzerajúci, štofer prebral a načiahol sa pre svoju dávku :-)

Ako som sa tak motal okolo koál, tak pozerám dole cez zabrádlie a tam sa vyvaľuje klokan. Nejaké dva tam požierajú svoju potravu a ďalší leží v chládku. Klokany vyzerajú pri odpočinku neskutočne pohodovo, proste si len tak ležia a pozerajú naokolo :-).

tie labiská sú ozaj monstrózne, dostať high kick od klokana je ževraj smrteľne nebezpečné

poobedná siesta

Nejako strácam prehľad nielen o dátume, ale aj o čase, ale nejako vážnejšie mi to neprekáža, väčšinou idem so stádom :-). Po skončení sme sa rozpŕchli, som rozmýšľal, že vyleziem na prvú nadzemku, ale povedal som si, že sa prejdem cez centrum, teda druhou stranou ako sme prišli, nech trochu spoznám túto časť.
Ťažko povedať, či to bol dobrý nápad, lebo mestom som sa motal asi hodinu po svojich, keďže som sa ešte 2x stavil v obchode, aby som si zakúpil šampón a mydlo.
Cestou do toho divokého sveta som videl jeden obchod s teniskami, vo výklade mali cekom fit Nike Air. A keďže som sa prekvapivo dostal na tú ulicu cestou domov, tak som sa rozhodol, že tam nakuknem.
Mali tam iba 6 druhov tenisiek, ale z každého mali asi 30 farebných variantov. Možno sa tam ešte stavím a nejaké vyberiem.
Inak zaujímavé je, že som tu v Austrálii zatiaľ nevidel tenisky drahšie ako 199aud (3k skk). Tých 199aud stáli Adidas Baracudy, čo u nás stoja 6k. Tieto multifarebné Nike stáli 150usd.

Zatiaľ som teda tenisky nekúpil, ale cestou ku škole, keďže som zistil, že som už na správnej ceste k stanici Museum, ktorá je 5 min od školy, som si kúpil zmrzku v takej čínskej zmrzlinárni :-).
Dal som si takú dvojkopčekovú, hovorím si, že 6 usd je celkom dosť, ale vyskúšať treba. Škoda, že ja somár som chcel experimentovať a dal si s príchuťou zeleného čaju. Druhá bola štandard čokoládová. Možno to vyzerá, že tá zmrzka je drahá, len tie kopčeky boli veľké ako si moja päsť :-).
Tú s príchuťou zeleného čaju som však nevedel zjesť, pretože som čakal, že to bude niečo príjemne sladké, na aké som zvyknutý z domova, ibaže tí blázni tu, do toho dávajú ozajstný zelený čaj, tak ako u nás čokoládu do straciatela zmrzky.
Aby toho nebolo málo, tak ešte počas lízania sa mi vďaka tunajšiemu počasiu začala tá zmrzka topiť a nestíhal som dostatočne rýchlo lízať a sledovať cestu :-).
Chodiť v Sydney po chodníku nie je sranda, polovica ľudí chodí vpravo, polovica vľavo a keď ide človek oproti ním, tak to je ako slalomová dráha :-).
Zmrzka sa topila a topila a ja som mal z toho zasvinené celú ruku a nie a nie nájsť kôš v centre mesta. Otrasné.
Nakoniec som ho našiel asi 100m pred stanicou, kedy som už mal celé ruky od zmrzliny, brrrr. Našťastie som na stanici našiel toalety a nejako sa učlovečil.

Cesta domov sa zaobišla bez výraznejších problémov, keďže dnes som si počkal na správnu nadzemku, ktorá stojí na všetkých zástavkách, akurát som bol taký vyčerpaný, že som v nej zaspával, ale strach z toho, že sa zase preveziem ma nakoniec prinútil udržať bdelé vedomie :-).

Domov som prišiel asi o pol siedmej, rozbitý ako cigánska hračka, na stole som našiel večeru. Dnes to bolo prvýkrát niečo nie veľmi zdravé, hranolky a taká vyprážaná ryba v niečom ako parížskom cestíčku. Chutilo to v pohode, rybka bola fit, len sa snažím vyhýbať takejto strave v poslednom čase. Večeru som zjedol hneď po príchode, pretože som tušil, že zase zaspím :-)

Snažím sa upraviť si svoj denný režim tak, aby som nezaspával poobede/podvečer, ale nedarí sa mi, pretože vždy vykonávam v škole toľko aktivít, že spotrebujem kopu energie a po príchode domov/po večery padnem do postele ako kameň.

Som zvedavý na zajtra resp. už dnes ráno ako Erdal zvládne vstávanie.
Mimochodom, sa mi podarilo zoznámiť sa s Billom, to je ten Číňan, ktorý tu nebol, keď som prišiel. On sa mi predstavil aj jeho civilným menom, ale aj tak ho voláme Bill, pretože to civilné je nevysloviteľné, nieto ešte zapamätateľné :-).

Prikladám ešte pár fotiek a idem spať.

touto časťou som sa celé poobedie túlal

celá banda pokope

mláďatko :-)