Bezdomovec zo mňa nebude...

...posledné dni sa udialo pár vecí, o ktorých asi stojí za to napísať a pod tlakom okolností a istých ľudí sa teda do toho pustím :-).

Hnusný hnusný dážď
V pondelok som si na 2 týždne bookol študentský byt, ktorý je asi 10 minút chôdze od školy. Budem bývať s Brazílčanom v jednej izbe. Viac o tom zatiaľ neviem, ale teší ma, že to je kúsok od školy.
Keď sa o tom dopočul Eldar, že som zohnal ubytko u tety na piatom poschodí v škole, tak ma poprosil, či by som našiel s ním, že aj on by chcel. Som mu teda sľúbil, že v utorok ráno ho tam odvediem, ale musí byť presne o 7:25 pripravený na odchod.
Ráno sa budím včas, ako každý deň, aby som stihol sprchu a všetko nevyhnutné. Počujem ako Eldarovi už o siedmej pípa budík, ja sa zatiaľ venujem počítaču.
Vonku prší už asi týždeň, keď neprší, tak je také počasie, že bez mikiny sa mi veľmi z domu nechce. Ráno je vonku kopa vody, ale vyzerá to tak, že poobede bude svietiť konečne slnko, tak si obliekam svoje obľúbené šortky, tričko, mikinu a o 7:30 naozaj vyrážame.
Ako si tak vykračujeme po mokrom chodníku, schádzame takým briežkom dole a v tom sa mi poškyknú moje vychádzakové papučky a ja padám voľným pádom :-). Našťastie mám reflexy ako antilopa a obratnosť mačky a v poslednej chvíli sa rozhodnem obetovať koleno ako padnúť celým telom na zem a tak padám na ľavé koleno a ruky.
Som trošku oškretý, ale čas nám neumožňuje sa tým zaoberať, tak ma Eldar zbiera zo zeme a ponáhľame sa na vlak :-).
Keď tu prší, tak tu meškajú vlaky, čo je nám vyhovovalo, pretože sme meškali kvôli tomu zdržaniu aj my :-).
Do školy prichádzame prvýkrát načas, Eldara odvádzam ku tete, ktorá bookuje ubytko a ja sa idem na záchod učlovečiť. To koleno mi ešte stále krváca, mám od toho celé tenisky a celú nohu, vyzerá to dosť dramaticky, aj keď je to iba taký malý škrabanec.
Tak som si to umyl a išiel na hodinu, však to nič nie je. Ibaže ono to krváca a krváca celú hodinu a moje milované tenisky sú viac a viac červené ako modré, ma to privádza do zúrivosti :-). Cez prvú prestávku o desiatej skočím na recepciu, tetám ukazujem tú hrôzostrašnú ranu a ony s hrôzou v očiach, akoby videli žralokom odhryznutú nohu, hľadajú niečo, čím by mi to zaviazali. Nič nenachádzajú a tak Virginia (čo je jedna z recepčných) vyráža na nákup nejakého leukoplastu.
Vraciam sa na hodinu a asi o 15 minút prichádza do triedy Virginia, ktorá mi podáva kus gázy a leukoplasty. Som zachránený, nevykrvácam :-).

Učím sa jesť paličkami
Témou pondeľňajších poobedných konverzícii bolo jedlo. Nakoľko som cez obed zháňal ubytko a nebol som na obede, tak som tam doslova trpel. Mali sme popísať nejaký recept a kecali sme o národných jedlách. Chlapci z Kórey hovorili stále o Kimchi. Kimchi je tradičná kórejská zelenina vykvasená s rôznym korením / prísadami. Obvykle býva hodne pikantné.
Nedalo mi to a hneď v utorok som si to namieril na obed do kórejskej reštiky. Jedinú požiadavku, ktorú som mal na čašníka, nech je v tom Kimchi :-).
Tak som dostal nejakú polievku, ktorá ma nejako veľmi neoslovila a pustil som sa do hlavného jedla. Teda pustil ako pustil. Čašník mi priniesol k jedlu chop sticks aka paličky, ale ponúkol mi, že ak chcem, tak mi prinesie aj príbor. Samozrejme, že hrdina tohto napínavého príbehu sa vždy rozhodne, že skúsi všetko a tak začína boj s paličkami :-). Darmo mi kamoš Dylan priniesol z Číny paličky, keď ja som s nimi netrénoval :-). Poctivo som s tým bojoval, až natoľko ma to pohltilo, že som si na tom jedle ani tak veľmi nepochutnal ako som sa nadrel s jeho konzumáciou. Bolo to ako jesť vianočného kapra :-)
Kimchi bolo pikantné, ale dalo sa to zjesť :-). Nakoniec som to celkom v pohode zjedol.

Aby som toho mal naozaj dosť, tak cestou domov sa celkom solídne rozpršalo, ja s rozbitým kolenom, iba v mikine čakám 20 minút v dedinke, či prestane a budem sa môcť dostať domov bez toho, aby som zmokol.
Neprestalo a po 20tich minútach som už bol celkom vytočený, pretože tu všetci hovoria ako tu oni nemajú vodu a týždeň tu leje v kuse, čo je toto za život? :-)).
Tak som sa nasrdil a išiel domov aj v tom daždi. Prirodzene, že som zmokol ako myš a veci sušil kade tade, ale mal som toho dosť.

Po návrate domov som ešte večer poprosil Billa, či by ma naučil pracovať s paličkami. Nakoľko v dome máme kopu paličiek, tak mi to Bill ukázal techniku a ja som trénoval :-).

Obed s Julie
Spánok s tým kolenom nebol veľmi príjemný, pretože okrem ležania na chrbáte som nemohol prakticky zaujať žiadnu inú polohu. Pri každom pokuse sa nejako inak otočiť som vždy zacítil bolesť. Aby toho nebolo málo, tak v noci o druhej začala padať voda z oblohy, pretože to sa už ani dažďom nazvať nedalo a fúkal mocný vietor, čo ma prinútilo sa zobudiť a ísť zatvoriť dvere do záhrady, ktoré som mal otvorené.
Ráno sa budím celkom solídne nasrdený a nič sa mi nedarí, všetko mi padá z rúk a je to len horšie a horšie.
Nebyť toho, že som sa večer predtým trápil s písaním fiktívneho listu priateľom do Anglicka, čo bola naša domáca úloha, tak snáď ani nepôjdem doobeda do školy. Kvôli tomu, že som sa už s tým listom natrápil, tak som sa s Erdalom vydal do školičky.
Meškali sme tentokrát dosť, vlak sa stihnúť nedal, ale zase aspoň ma Erdal cestou pobavil, keď mi povedal, že keď prišiel v utorok prvýkrát načas do triedy, tak mu všetci spolužiaci aj s učiteľkou zatlieskali :-)).
Do školy prichádzam asi 25 minút po pol deviatej, keďže je tu tolerovaná iba štvrťhodinka, tak už neruším triedu a idem si vytlačiť svoju domácu úlohu do študovne, chvíľku sa tam ešte snažím hrať poker, ale nemám svoj kľud a tak to radšej zatváram.

Prestávka končí o štvrť na jedenásť a ja sa konečne dostavím do triedy. Sadám si vedľa Julie, s ktorou sme opäť trošku mimo témy, ale opäť sa cítim na sladkých 17 :-)))
Po hodine sa Julie iniciatívne pýta, čo plánujem páchať, tak jej navrhujem obed, súhlasí. Ako tak ideme, ideme, ideme, tak sa jej pýtam, že kam to vlastne ideme. Ona netuší, pretože si myslí, že ja som vybral. Ja si myslím, že ona vybrala a tak ideme do stratena :-))).
Našťastie som to zistil relatívne skoro a tak jej navrhujem obed vo WorldSquare. Zisťujem, že ešte nemala sushi a tak navrhujem sushi bar. Trošku neisto, ale súhlasí.
Obed bol super, fajn pokec, fajn jedlo, fajn teta, čo viac treba? :-). Inak čím viac kecáme, tým viac si uvedomujem, že moja angličtina je biedna, kopu pocitov ešte nedokážem popísať, kope slovíčok nerozumiem a tak si občas pripadám ako idiot.
Inak celkom sa mi osvedčilo Zohanovské NO NO NO NO NO :-). Používam to často a dokonca mám pocit, že sa aj Yvonne chytila a dnes to 2x použila :-).

Obed bol super, bol taký trochu dlhší, na konverzácie som meškal 45 minút, ale zase konverzovať som konverzoval, len nie v triede, ale s milou tetou v dobrom prostredí :-).

Poobedné konverzácie sú super a Sarah ani nejako neprekážalo, že som prišiel v polovici prvej hodiny. Trošku sme boli preriedení, nakoľko asi traja ľudia odišli, niektorí sa prehlásili do iných tried, ale aspoň sme si viac pokecali :-).

Ako vyzerá moderná záruka?
Po skončení konverzácii som sa vydal do AppleCentra, kde som bol objednaný na 16:45. Prišiel som 30 minút pred dohodnutým termínom, mysliac si, že to tu funguje tak voľnejšie :-). Hneď ma privítal týpek so sluchátkom v uchu a laptopom v ruke, že kto som a čo chcem, tak som sa predstavil a on si ma pridal na waiting list. K servisákovi som sa dostal o 16:55, celý čas som sledoval moje poradie vo waiting liste na všetkých monitoroch :-). Celkom príjemné.
Servisák chvíľu domal, pripojil iPod k počítaču, snažil sa ho restorenúť, keď mu to spadlo, tak ho vyhlásil za mŕtvy a oznámil mi, že mi bude vymenený. Problém bol ten, že nemali presne taký istý na sklade a za iný sa to vymeniť nedalo, takže mi ponúkol, že buď môžem 2-3 dni počkať, on mi objedná a prídem si do AppleCentra pre nový alebo sa to dá riešiť cez poštu, že zavolám do Apple, oni pošlú kuriéra, kuriér vyzdvihne iPod a o nejaký týždeň až dva mi príde nový. Riešenie A je omnoho komfortnejšie a tak mu diktujem svoje číslo, na ktoré mi zavolá, keď príde môj iPod na sklad.
Zaujímavé je, že všetko funguje iba na základe výrobného čísla, žiadne papiere, bloky ani škaredé pohľady ako u našich predajcov. Proste sa to pokazilo, tak sú slušní a milí, pretože to je ich chyba.

Cestou domov som sa ešte stavil v tom obchode, kde som si kúpil tie Hiltiger polokošele, že aj nejaké gate by som prijal, prípadne nejaké iné polokošele. Kúpiť gate (čítaj nohavice) na mňa bolo u Hiltigera, Zle Vyšitého Krokodíla aj u Laurena nemožné, ale obchod je plný rôznych značiek a tak som predsa jedny našiel, vyskúšal aj kúpil. Keď ich operiem, tak sa v nich odfotím :-).

Hľadanie ubytka = kopa podvodníkov
Nakoľko ubytko v študentskom byte vybavenom cez našu školu mám iba na 2 týždne, tak si hľadám niečo sám. Darí sa mi tak striedavo oblačno. Ponuky, ktoré sa mi páčia, sú buď určené iba pre ženy, aziatov alebo je to zjavný podvod.
Komunikujem asi so štyrmi ponúkateľmi. Z toho tri ponuky vyzerajú ako jasný podvod. Majiteľ/ka je pôvodom Francúzska, ktorá práve študuje/vydala sa v/do Anglicka a má tu byt buď po rodičoch alebo ako investíciu a chce, aby som poslal peniaze vopred, predtým ako si kuknem byt.
Neviem, či sa im naozaj niekoho podarí takto nachytať, ale príde mi to hodne naivné. Skôr ako neuvidím byt, kľúče a zmluvu, tak žiadnu zálohu ani prvé nájomné nikomu platiť nebudem, takže podvodníci majú smolku :-).
Inak najzábavnejšie je, že ked ich človek požiada o obrázky, tak pošlú "foto" bytu asi v rozlíšení 100x100 alebo to zväčšia z tohto rozlíšenia a je to potom kockaté jaq hovado :-).
Btw. Eldar mal pôvodne bývať u novej rodiny, pretože v študentskom byte už nebolo miesto, ale z utorka na stredu sa uvoľnilo, tak je El celý nadšený, pretože nebude musieť každé ráno cestovať. V nedeľu nás teda čaká spoločné sťahovanie :-)

všetko možné :-)

Kimchi