Deň 3 - Ako mi išlo o život, vol. 1

Možno som už spomínal, náš výlet nebol iba zábavný a oddychový, ale niekedy aj fyzicky náročný a v niektorých momentoch aj nebezpečný. V tretí deň som bol vystavený tomu, čoho sa naozaj bojím a to výške. Jednoducho nemám rád vysoké miesta, stačí mi sa pozrieť z balkóna na 15tom poschodí a zatočí sa mi hlava. Nikto ma však nevaroval...

Deň 3 bol našim posledným dňom v Ayers Rock. Odlet bol naplánovaný polhodinu po tretej, takže sme ráno mali dostatok času si zobrať ešte jednu túru. Keďže Uluru sme videli 2x a nejako nás to neočarilo, teda aspoň mňa nie, Kaori ešte stále túžila liezť hore, tak sme sa vydali ku Kata Tjuta na prechádzku zvanú Údolie vetrov. V prospekte sa o žiadnej neočakávanej náročnosti napísalo, tuším iba niečo o tom, že sa odporúča zatvorená obuv a je to vhodné pre rodiny :-).
Skoro ráno sme sa teda učlovečili, odovzdali kľúče na recepcii, batožinu uložili do zabezpečenej miestnosti a o 6:30 sme mohli vyraziť na túru.
Predtým nás ešte autobusár vyhodil na vyhliadke na Kata Tjuta, aby sme si užili východ Slnka a potom hor sa do Údolia vetrov :-).

Celé to malo okolo 8km a ako je možné vidieť na mape včerajšieho blogu, tak od istého bodu to bol okruh. Sľubované boli prekrásne vyhliadky. Sľuby boli naplnené, ale cena bola vysoká :-).

Pokiaľ sme sa dostali k tomu okruhu, tak sme narazili na prvú vyhliadku (lookout).

Za lookoutom bola značka, že pozor, drsný teriér, teda terén :-) Samozrejme som sa pousmial, že pche, rodinná vyhliadka, to len tak decká strašia, aby si dávali pozor.

O pár krokov ďalej mi ten úsmev zamrzol. Jednak tie šutre boli voľné a aby to nebolo málo, tak cesta bola v istých pasážach celkom strmá.

Nakoniec sa nám podarilo nájsť okruh. Už som myslel, že to najhoršie máme za sebou. Tož, mýliť sa je ľudské a to pravé peklo čakalo za rohom :-).

Toto bola iba taká predohra, ale už tu mi to nebolo úplne jedno, pretože tie kamene boli nespevnené, však kto by ich vo voľnej prírode aj spevňoval a tak som musel stúpať opatrne.
Keď sa mi podarilo vyliezť hore a spraviť pár fotiek, tak sme pokračovali.

Tu môžete vidieť ďalšie celkom solídne stúpanie. Najhoršie na tých stúpaniach a neskôr aj klesaní bolo to, že boli dosť strmé a na pár metroch vzdialenosti boli prevýšenia v desiatkach metrov.

(vy)Vrchol(enie)
Tak sa nám podarilo vystúpať k vyhliadke č. 2. Pravdupovediac, už som bol aj celkom uťahaný z toho lezenia a pražiaceho slnka.

Vyhliadku som si užil asi 5 sekúnd. Presne toľko trvalo, kým som zistil, že musíme zliezť niečo takéto:
Smrť v očiach, trasúce sa nohy a zostup rýchlosťou 1 meter za minútu vyzeral aj takto nejako. Nakoniec som to úspešne prežil :-)

Ide o život, vol. 1
Pokiaľ ste si mysleli, že o život už išlo pri tom klesaní, tak to nie je úplne tak. Bolo to síce nebezpečné, ale pri dostatočnom sústredení sa to dalo relatívne bezpečne zvládnuť.
Našim problémom bolo čas. Bol to súper, s ktorým sme zvádzali neľútostný boj :-).
Autobus nás vysadil okolo ôsmej na parkovisku a o 10:45 sme mali byť späť na parkovisku. Z nášho autobusu vyrazili do boja tri páry. Nemci, Japonci a my ako zmiešaná dvojica :-). Začiatok sme zachytili a držali sme sa v trase na prvom mieste. Asi po 10 minútach, keď sme sa zabávali fotením, nás obiehajú Nemci. Hovorím nevadí, ešte máme japonský párik za nami. O ďalších 10 minút nás obiehajú Japonci. Hovorím Kaori, že asi sme pozadu, ale nejako sa tým nerozptyľujeme a fotíme ďalej. O ďalších 15 minút nás predbieha skupina asi 15 ľudí, medzi nimi aj partička dôchodcov.
To sme už tušili, že ten boj s časom bude o hubu. Presne tak to aj bolo. Po tej druhej vyhliadke a úspešnom zlezení Kaori nasadilo dosť divoké tempo. Vedeli sme, že budeme meškať, ale verili sme, že 15 minút by nás mohli počkať a keď udržíme to divoké tempo, tak to stihneme.
V polovicu zvyšku trasy sa Kaori oddelila a išla ako vodiaci pes. Proste udávala tempo a ja som ju ledva prepletajúc nožičkami nasledoval.
A tu prichádza vyvrcholenie. Cesta späť našťastie nezahŕňala to najväčšie stúpanie a klesanie, ale aj trasa medzi vstupom na okruh a lookoutom 1 bola mocne vyčerpávajúca vyčerpávajúca. Keď sme sa dostali na rovinku, tak môj tep bol asi 250 úderov a tlak asi 800 na 300 :-O
Naozaj som ledva lapal po dychu, začínal som vidieť biele svetlo na konci tunela :-)))
Nakoniec som to prežil, autobus sme s 15 minútovým meškaním stihli, ale nebolo mi všetko jedno.
Cesta späť trvala cca. 40 minút, takže som mal dosť času sa skonsolidovať. Cestou do backpackeru sme sa stavili na obede, neskôr vyzdvihli batožinu, bus vyzdvihol nás, vyložil nás na letisku a mohli sme spokojne čakať.
Náš let mal meškanie ohlásených 90 minút, nakoniec však bolo lietadlo pripravené za hodinku. Za túto nepríjemnosť sme mohli vybrakovať letiskovú kaviareň na účet červeného klokana :-)
Cesta do Cairns prebehla v poriadku, na letisko pre nás prišiel autobus z nášho rezortu. Do rezortu sme dorazili okolo ôsmej, ospršili sa, bookli Kuranda tour na ďalší deň a išli spať :-)

Na záver tu máme hádanku alebo hľadanku

na tejto fotke je možné nájsť 2 ks wallaby = čo je niečo ako menšia verzia klokana

Kompletná fotogaléria po kliknutí na obrázok :-)