Nakoľko prechádzka Údolím vetrov bola náročnejšia ako sme obaja očakávali, tak sme sa po presune a ubytovaní v Cairns na štvrtý deň rozhodli zobrať si niečo oddychovejšie.
Pôvodný plán bol z Cairns vyraziť na jeden z ostrovov, rafting a do dažďového pralesa. Takže sme tam plánovali pobudnúť 3 dni a potom sa presunú do Cape Tribulation.
Večer tretieho dňa sme sa rozhodli, že na druhý deň si užijeme cestu lanovkou do Kurandy a späť sa odvezieme vláčikom so scénickým výhľadom.
Ráno nás vyzdvihol autobus, z ktorého polovica osádky boli seniori, to dávalo tušiť, že toto by mohol byť naozaj oddychový deň :-). Autobus nás asi po 20 minútach jazdy vyložil pred stanicou lanovky, dostali sme lístky a mohli sme vyraziť. Do prvej búdky s nami naložili ešte aj tri dámy, ktoré nás poprosili, či by si mohli sadnúť na jednu stranu spolu. Búdka lanovky bola šesť miestna, 3 a 3 miesta oproti sebe. Neprotestovali sme, aj keď sme nie celkom chápali prečo. Došlo nám to hneď po štarte. Celú cestu k prvej zastávke sa teta uprostred, ktorú zvyšné dve tety držali za ruky modlila a sedela so zatvorenými očami. Uniká mi síce pointa absolvovania výletu s lanovkou, pokiaľ má človek až taký strach z výšok, ale nejako som to neriešil. Kaori sa ma párkrát pýtala, či som OK, nakoľko trasa lanovky viedla relatívne vysoko nad zemou, napriek tomu som žiaden strach nepociťoval, pretože nebolo kam spadnúť a keby sme aj spadli, tak v tom nie som sám :-).
Celá trasa lanovky má 7.4km a lanovka je schopná ísť rýchlosťou 18km/h, ale vlečie sa podstatne pomalšie. Cestou z Cairns do Kurandy sú ešte 2 zastávky (Red Peak a Barron Falls), na ktorých je možné vystúpiť a užiť si jungle walk resp. pohľad na vodopády a dozvedieť sa čo to o histórii lanovky.
Lanovka sa vliekla príjemným tempom, sledovali sme stromy, čítali si ich opis z príručky a o chvíľku sme vyskočili na prvej zástavke. Bola to naša prvá prechádzka pralesom, avšak bol to necelý kilometer a tak sme za krátku chvíľku stáli v rade na búdku, do ktorej nás už usadili iba v dvojici, našťastie :-).
Výhľad z lanovky bol ozaj baller, krása nevídaná a z ničoho nič sa tam zjavil vodopád :-). Ako tam sem ho stihli pofotiť z lanovky a následnej aj zo zastávky zvanej Barron Falls, na ktorej sme vystúpili. Opäť sme cupitali cez dažďový prales, stavili sa v miestnosti, kde bolo vysvetlené, čo? prečo? ako? načo? ako dlho? kedy? etc.
Dozvedeli sme sa, že tu majú aj klokana stromového, ktorý obýva tento typ lesa. Vyzerá ako malý medvedík s dlhým chvostom :-). Plus tam bolo vysvetlené ako zviertká v tomto pralese fungujú, kedy vyliezajú von etc.
Opäť sme si chvíľu počkali na voľnú búdku a vyrazili z Barron Falls do finálnej zástavky. Kuranda je taká malá dedinka, kde je možné sa najesť, kúpiť nejaké suveníry a prejsť sa dažďovým pralesom. Na toto všetko sme mali asi tak 2 hodinky, čo bolo nakoniec tak akurát.
Obed sme zvládli, ja som si zobral ešte aj dva kopčeky zmrzliny, čo som neskôr oľutoval a mohli sme sa vydať do pralesa :-). Cesta to bola pohodová, teda až na tú otrasnú vlhkosť, akoby nestačilo, že vonku bolo celkom teplo, tak okolo 25 stupňov, ešte aj vlhkosť okolo 80% mi dávala zabrať :-). Dôvodom prečo ľutujem tú zmrzlinu bolo to, že som si ju dal naložiť do plastového pohárika a netušil som, že v pralese nebude nikde kôš na odpadky, jednoducho somárik :-). Ako slušný turista som teda ten pohárik niesol 3km v ruke. Bonusom bolo, že pri prechádzaní cez cestu som na seba zvyšok tej zmrzky vylial, takže na niektorých fotkách je vidieť, že mám také tmavšie flaky na sebe. Snažil som sa to predať ako že som bojoval o holý život s krokodílom a vytrhol som mu zub a je to krokodília krv, ale neprešlo :-).
Na vlakovú stanicu sme sa dostali asi 30 minút pred odchodom vlaku, 15 minút sme odpočívali a potom sme sa naložili do vlaku.
Vláčik to bol historický, teda až na to, že do neho namontovali LCD monitory :-). Cesta bola fajn, výhľady úžasné a ako bonus nám zastavili aj pri vodopádoch z druhej strany, niečo sme teda pofotili a opäť naskákali do vláčiku. Celá trasa má necelých 35km, ale vláčik ide pomaly, cestou sme prešli cez 15 tunelov, vybrali 98 zákrut a prešli cez 40 mostov :-)
Večer sme sa rozhodli dostať do nášho rezortu po svojich, prešli sme sa korzom Cairns a potom sa vydali do rezortu. Teta recepčná nám tvrdila, že do rezortu je to 20 minút po svojich. Bolo to viac ako 30 a to sme šlapali hodne hodne rýchlo, pretože príroda ma volala na pokec :-).
Tak či onak, dobre bolo a zajtra sa vydáme na Frankland Island...
Na vlakovú stanicu sme sa dostali asi 30 minút pred odchodom vlaku, 15 minút sme odpočívali a potom sme sa naložili do vlaku.
Vláčik to bol historický, teda až na to, že do neho namontovali LCD monitory :-). Cesta bola fajn, výhľady úžasné a ako bonus nám zastavili aj pri vodopádoch z druhej strany, niečo sme teda pofotili a opäť naskákali do vláčiku. Celá trasa má necelých 35km, ale vláčik ide pomaly, cestou sme prešli cez 15 tunelov, vybrali 98 zákrut a prešli cez 40 mostov :-)
Večer sme sa rozhodli dostať do nášho rezortu po svojich, prešli sme sa korzom Cairns a potom sa vydali do rezortu. Teta recepčná nám tvrdila, že do rezortu je to 20 minút po svojich. Bolo to viac ako 30 a to sme šlapali hodne hodne rýchlo, pretože príroda ma volala na pokec :-).
Tak či onak, dobre bolo a zajtra sa vydáme na Frankland Island...
konečne som sa vyspal ako človek
takto vyzerala prvá klietka, v ktorej vozili ľudí po tejto trase :-)
Kompletná fotogaléria po kliknutí na obrázok :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára