23 augusta 2009

Deň 8 - Ako mi išlo o život, vol. 2

Po nie celkom vydarenom kajaku a trochu otravnom nočnom pochode sa Kaori veľmi veľmi tešila na pochod dažďovým pralesom, ktorý bol v ponuke. Boli tam pekné obrázky vodopádu, požiadavka na zatvorenú obuv a nápis CHALLENGING. Hm, tak si hovorím, zvládol som Kata Tjuta, horšie to byť snáď nemôže. Tak sme sa prihlásili :-).

Ešte pred odchodom sme sa ráno museli odhlásiť z izby, odložiť batožinu od miestnosti s batožinou a mohli sme vyraziť. Nakoľko som čakal jemné lezenie, tak som si obul jesenné topánky s tvrdšou podrážkou, pretože tie bežecké tenisky mi neprišli ako to pravé orechové na lezenie. Asi sa budete čudovať pri prezeraní fotiek, prečo lozím po skalách v džínsoch. Odpoveď je jednoduchá. V ponuke toho, čo som mal zabalené mi to prišlo ako najlepšia voľba. Teda tie džínsy sú strečové a teda veľmi elastické, takže sa v tom konečnom dôsledku liezlo super. V šortkách som sa bál, že si oderiem nohy.
Okolo ôsmej nás vyzdvihol well-built aboridžinsky vyzerajúci sprievodca, hovorme mu Mick. Naložil nás a ešte štyri ďalšie tety z vedľajšieho rezortu do auta a mohli sme vyraziť na prechádzku dažďovým pralesom.
Mick zaparkoval pod horou posiatou pralesom, tu už som začínal šípiť, že bude zle :-). Cestou pralesom nám vysvetľoval zaujímavosti z dažďového pralesa, ukázal listy stromu, ktoré môžeme používať namiesto mydla. Toto ma brutálne očarilo. Proste chytil vetvičku, stiahol z nej listy, namočil ich vo vode a v rukách ich začal žmoliť. Tie listy začali peniť a pekne voňať a voilá, ekologické mydlo je na svete :-)
Okrem toho ma zaujal ešte jeden špeciálny ker, ktorého listy sú tak silno toxické, že pokiaľ človeka popŕhlia, tak dotyčný pociťuje bolesť 3-5 mesiacov a ževraj bolesť je to veľmi veľmi nepríjemná, pretože sa dostaví vždy, keď sa človek spotí, sprchuje alebo zmokne, proste voda funguje ako katalyzátor a dotyčný teda trpí viac a viac. Čo je na tom najhoršie, ani v nemocnici vám s tým nepomôžu.
Zmyslom tej silnej toxicity tých listov je ochrana plodov, ktoré nám Mick predsalen opatrne pozbieral a nechal nás ochutnať. Z väčšej časti to bola voda, takže to nemalo žiadnu výraznejšiu chuť, ale bolo to zaujímavé poznanie.

Ide do tuhého
Postupne sa z príjemného lesného chodníku dostávame ku skalám a tu začína ten ozajstný challenging mód. Tu končí každá sranda, nakoľko vlhkosť v dažďovom pralese sa pohybuje okolo 88-92%, tak skaly sú väčšinou vlhké, šmykľavé a pohyblivé. K tomu všetkému ešte aj to lezenie začína byť náročnejšie a náročnejšie, čoho dôsledkom sú rozmazané fotky, nakoľko sa mi dosť klepali ruky :-).
Adrenalínom opantaný, s tepom 200/120 a s jediným cieľom, prežiť, sa postupne dostávam ďalej a ďalej, až pokiaľ nepríde niečo, kde si poviem, HOLY CRAP. Proste šialene strmý kopec, plný veľkých skál, na ktorého vrchole tečie vodopád. Dosť ťažko sa to opisuje, ale bohužiaľ v tejto fáze som sa už sústredil iba na prežitie a foťák som vôbec nevyberal.
Kritická situácia nastáva asi 50 metrov pod cieľom našej cesty, kde je potrebné obkročiť skalu. Problémom je, že tá skala bola väčšia ako ja, celkom hladká, teda žiadne záchytné body a musel som obkračovať ľavou nohou a následne skočiť pravou do štrbiny za skalou. To som si musel na pomoc zavolať Micka, ktorý prišiel, ja som sa pozrel pod seba, kde by ma čakal len voľný pád na skaly z asi 3 metrovej výšky, pozrem na Micky, ktorý hovorí, it´s ok, it´s ok, podáva mi ruku, chytím sa ho, Mick hovorí gotcha a ja teda preskakujem.
Uff uff uff.
Nebolo mi všetko jedno. Kopletne mokrý vyliezam na vrchol našej cesty, Mick začína variť čaj a bláznivé tety vylezú ešte aj pod vodopád. Nakoľko som fyzicky aj psychicky hodne uťahaný, tak sedím pod ním fotím.

Ešte nekončíme
Koniec je ešte ďaleko, pretože vyliezť hore je vec jedna, ale dostať sa späť dole vec druhá. Pri pohľade ako bol tento...
...mi opäť nebolo všetko jedno.
Cesta späť však bola príjemnejšia o to, že som používal svoj zadok ako pristávaciu plochu, proste v niektorých náročnejších pasážach som si pri zliezaní uľahčil lezenie spôsobom sadni-zoskoč-sadni-zoskoč :-).
Cestou späť sme išli inou cestou, na ktorej sme videli aj jedného draka. Stredne veľký, odpočívajúci na strome, výborne zamaskovaný bol.
Ako bonus sa mi podarilo chytiť sa liany, ktorá nebola o nič upevnená, len tak si visela a tá následne padla na tetu za mnou :-). Nebolo to nič vážne, tete som sa ospravedlnil a mohli sme pokračovať.
Keď sme vyliezli z toho strašidelného lesa, tak som si naozaj vydýchol. Prežil som to a neľutujem, super zážitok, na ktorý asi dlho nezabudnem. Napriek tomu, keby som vedel, že to bude až takto náročné, tak to asi neabsolvujem, predsa len, nerád riskujem zbytočne život, čo je jeden z dôvodov, pre ktorý ma ani neláka skúšať bungee jumping.
Po návrate do rezortu sme niečo zjedli a o jednej nás už čakal autobus späť do Cairns. Cestou sme sa stavili ešte aj v Port Douglas, kde sme však mali iba hodinovú vychádzku, ktorú sme použili na nákup potravín a odpočinok.

V deň číslo 9 sa nič vážne nedialo, napriek tomu venujem jeden celý blog, v ktorom spravím aj resumé z celého tohto tripu, cya soon.

takto vyzeral ten dažďový prales

červená bodka označuje cieľ našej cesty

Mick vysvetľuje ako sa rozkladajú stromy v pralese

toto sú tie toxické listy, ktoré spôsobujú dlhotrvajúcu bolesť

toto sú plody toho kríka

všimnite si ako sa tie kamene lesknú, vlhkosť tam bola naozaj šialená

vrchol dosiahnutý, Mick varí čaj

bolo to síce iba pár metrov vyššie, ale nenašiel som dostatok síl to vyliezť

toto je cesta hore a neskôr aj dole
držali sme sa na pravej strane (z pohľadu fotky), kde je možné vidieť aj lano v tej najnáročnejšej pasáži

trošku mokrý :-)

1 komentár:

  1. Stevko, tak klobuk dolu pred Tvojimi turistickymi vykonmi. Gratulujem a verim, ze zazitky to su na dlho!
    KH

    OdpovedaťOdstrániť